To sú už dva roky, čo MSG Entertainment – prevádzkovateľ podujatí na miestach ako legendárny Madison Square Garden – vyvolal titulky s umelou inteligenciou. Bolo nasadené sofistikované rozpoznávanie tváre, aby sa zabránilo advokátom, ktorí zastupujú kancelárie žalujúce spoločnosť, vstúpiť. Dôsledok? Advokáti nemohli chodiť na predstavenia alebo športové podujatia, čo rýchlo viedlo k občianskoprávnemu sporu. Advokáti žalovali – samozrejme. A zatiaľ čo nejeden divák sa schuti zasmial, CEO lakonicky zamrmlal: „Dobre tak.“
Was na prvý pohľad vyzerá ako drobnosť, otvára dvere k jednej z centrálnych debát našej doby: Ako ovplyvňuje umelá inteligencia jemný balans medzi individuálnou slobodou, spoločenským pokrokom a ekonomickými záujmami? A sme vôbec ešte aktérmi tohto vývoja – alebo už len štatisti?
Sloboda nebyť slobodný
Reid Hoffman, technologický investor a spoluzakladateľ LinkedIn, nedávno v prejave v Londýne adresoval tieto otázky. Odkázal pri tom na známe koncepty filozofa Isaiaha Berlina: „negatívnu slobodu“ (slobodu od vonkajších obmedzení) a „pozitívnu slobodu“ (schopnosť konať samostatne). Obe, podľa Berlina, sú často v konflikte. Demokracie sa snažia nájsť kompromisy – s premenlivým úspechom.
Hoffman varuje: Zatiaľ čo predchádzajúce technológie boli predovšetkým nástroje, KI je niečo zásadne nové. Rozhoduje, tvorí a hodnotí samostatne – a tým nám môže poskytnúť slobodu, ale aj ju vziať. Vo svojej knihe Nexus Yuval Noah Harari nazýva KI dokonca „mimozemskou inteligenciou“, ktorá na rozdiel od atómovej bomby môže konať autonómne. Harari maľuje pochmúrne scenáre: Drony, ktoré samy rozhodujú, koho napadnú. Algoritmy, ktoré upevňujú sociálnu nespravodlivosť. Neviditeľný svet klietky.
Doch Hoffman namieta. KI, tvrdí, nemôže byť len scenárom ohrozenia. Mohla by sa tiež stať ultimátnou „superagentkou“ človeka – ak ju správne využijeme.
Superveľmoci na každý deň
Predstavte si, že by umelá inteligencia bola vaším osobným asistentom: Pomáha vám porozumieť zložitým zmluvám, učí vaše deti matematiku alebo vás robí kompetentnejším zamestnancom. Systémy ako ChatGPT, podľa Hoffmana, by mohli ľuďom pomôcť objaviť ich individuálne „superschopnosti“ – byť kreatívni, inovatívni a sebavedomí.
Táto pozitívna sloboda, ako ju nazýva Hoffman, umožňuje každému v decentralizovanej a flexibilnej spoločnosti vyťažiť zo seba to najlepšie. „Nástroje ako ChatGPT sú ako GPS pre informácie,“ vysvetľuje. Žiadny nátlak, ale podpora.
Doch tento optimistický pohľad prehliada rozhodujúcu otázku: Kto rozhoduje, ako sa tieto technológie formujú? A ako zabránime tomu, aby sa sloboda nezmenila na kontrolu?
Čína: Temná strana „superagentúry“
Wer vidieť, ako by to nemalo fungovať, pozrie sa na Čínu. Tam vláda využíva umelú inteligenciu na sledovanie občanov a upevňovanie autoritárskeho režimu. Rozpoznávanie tváre a veľké dáta vytvárajú svet, ktorý odborníci označujú ako „neviditeľná klietka“. To, čo je pre Hoffmana pozitívna sloboda, sa tu stáva rétorickým obalom: Kollektívny úžitok slúži len malej elite.
Ein Bericht der Information Technology and Innovation Foundation warnt, dass China die USA bald in der Entwicklung von KI überholen könnte – wenn es das nicht schon getan hat. Was dann? Wie verteidigen demokratische Gesellschaften ihre Werte, wenn autoritäre Systeme KI nutzen, um Freiheit zu unterdrücken?
Neviditeľná vojna
Diskusia o umelej inteligencii je viac než len filozofia techniky. Je to boj o hodnoty a moc. Otázka nie je, či umelá inteligencia určí našu budúcnosť – ale ako. Zostaneme jej tvorcami, alebo len pozorovateľmi?
Zatiaľ čo sa demokracie namáhavo prebíjajú kompromismi, Čína dokazuje, ako rýchlo môže byť AI zneužitá. Hoffmans optimizmus však ukazuje: Existuje alternatíva. Ak využijeme AI na posilnenie ľudí a zároveň nastavíme jasné pravidlá, môže sa skutočne stať „superagentkou“ – nástrojom, ktorý podporuje naše individuálne slobody a zároveň nás spája.
Na konci nie je AI ani priateľ, ani nepriateľ. Je to zrkadlo našich rozhodnutí. A otázka zostáva: Čo uvidíme?
